Veľké Evanjelium podľa Jána je mimoriadnym dielom, ktoré detailne opisuje život, učenie a skutky Ježiša Nazaretského v čase jeho trojročného pozemského pôsobenia a vyučovania, pričom obsahovo nasleduje a rozsiahlym spôsobom vysvetľuje biblické evanjelium podľa Jána. Text je písaný v prvej osobe a dielo nemá autora v tradičnom zmysle, keďže nebolo vytvorené a zapísané, ale prijaté "vnútorným slovom" — zväzky 1 až 10 prijal Jakob Lorber v období od 2. augusta 1851 až do 19. júla 1864; zväzok 11 prijal Leopold Engel v roku 1891.
Takéto dielo nutne musí pôsobiť ako čosi extravagantné na dnešného človeka, ktorý, dokonca aj keď chce veriť, pod prevládajúcim vplyvom zážitkov hmotného sveta vo vnútri väčšinou aj tak neverí na žiadne "nadprirodzené" úkazy, a už vôbec nie, že by Boh sám nadiktoval knihu, kde človeku jasným a zrozumiteľným spôsobom podáva návod na život a kľúče k dosiahnutiu pravej slobody.
Avšak tak ako mnohé iné diela, ani toto nie je určené pre každého, ale si svojich prijímateľov takpovediac vyberá; podobne ako kniha pojednávajúca o vyššej matematike nie je určená deťom predškolského veku, ale svojmu vlastnému okruhu čitateľov, ktorí pre danú tému vnútorne dozreli. No samotná zrelosť, ani to najdokonalejšie pochopenie napísaného, v žiadnom prípade nemôžu priniesť žiadúci výsledok — ten je možné očakávať až po praktickom jednaní v zmysle toho, čo bolo pochopené a slobodne prijaté ako pravdivé a správne.
S takýmto prístupom nám potom môže byť celkom ľahostajné, či je dielo výsledkom Božieho zásahu alebo len pozoruhodným výsledkom nejakého, hoci aj úplne náhodného procesu, keďže pravdivosť uvedeného vyplýva z veci samotnej práve tak, ako je to aj v matematike, kde sa prihliada len na vec samotnú, úplne bez ohľadu na autora. Takéto nahliadanie na vec môže potom človeku —, ktorému sa azda môže priečiť, že by mu ktokoľvek, hoci aj samotný Boh, chcel hovoriť, ako má žiť svoj život, — poskytnúť vnútornú slobodu, takú potrebnú nielen pre pochopenie tohto diela, ale aj pre dosiahnutie životaschopnosti.
